tuja62

Veľké a dlhodobo úspešné zahraničné spoločnosti, požívajú v oblasti riadenia ľudských zdrojov jednu spoločnú vec. A tou je – povinná rotácia kádrov po určitom časovom období. V priebehu niekoľkých rokov svojej manažérskej praxe som si overil, že povinná rotácia kádrov sa využíva u úspešných firiem v rôznych oblastiach podnikania. Či sú to firmy, ktoré podnikajú v potravinárstve, alebo vo finančnej a poradenskej sfére, alebo v oblasti informačných technológii. Všade sa používa rovnaká filozofia, ktorá sa dá zhrnúť stručne takto: Manažér na vysokej riadiacej funkcii musí, po určitom časovom období, zmeniť pozíciu. Bez ohľadu na to, či je v tej pozícii výborný, priemerný, alebo podpriemerný. Táto filozofia, dlhodobo úspešných nadnárodných firiem hovorí, že riadiaci pracovník sa, po určitom časovom období, vo funkcii vyčerpá, prechádza do stereotypu a už nemá čo nové spoločnosti ponúknuť. Firmy sa líšia jedine tým, ako dlho nechávajú svojich manažérov na riadiacich pozíciách. Maximálna doba na pozícii sa pohybuje v intervale 7 až 8 rokov. Potom dochádza k striedaniu. Tí, ktorí boli výborní, sa posúvajú na vyššie pozície, alebo na rovnako dôležité funkcie, ale v inej oblasti, či na inom mieste. Priemerní obsadzujú približne porovnateľné, alebo nižšie pozície a podpriemerní klesajú nižšie, alebo musia z firmy odísť.

Keby som to mal zjednodušiť a k niečomu prirovnať – tak to bude asi jazda dostavníku, na divokom Západe, ktorý bol ťahaný konským záprahom. Dostavníky boli v minulých storočiach, prostriedkom pre prepravu pošty a ľudí, na dlhé vzdialenosti. Ich trasy boli dlhé stovky, až tisícky kilometrov. Kone, zapriahnuté v dostavníku, boli vodičom – pohoničom, neustále poháňané do rýchleho cvalu. V rýchlom cvale by nedokázali prebehnúť celú trasu, na ktorej dostavník jazdil. Preto, na trase dostavníku boli vybudované pomocné stanice, na ktorých sa unavené kone vypriahli a nechali na stanici odpočívať a do dostavníku boli zapriahnuté nové, oddýchnuté kone, ktoré zase rýchlo cválali do najbližšej pomocnej stanice, kde zas došlo k ich vystriedaniu. Podobne sa toto deje aj v dlhodobo úspešných spoločnostiach. Moje dlhoročné, manažérske skúsenosti mi to len potvrdili.

No a presne tento systém v štátnej, alebo vo verejnoprávnej sfére nefunguje. Na základe svojich osobných skúseností som spoznal, že v štátnej a verejnoprávnej sfére skôr prebieha boj – udržať si svoje teplé miestečko čo najdlhšie. V štátnej, alebo verejnoprávnej sfére nájdete vedúcich pracovníkov, ktorí na svojej stoličke pokojne sedia aj dvadsať rokov a snažia sa tam udržať až do dôchodku, prípadne aj potom. To vedie len k stagnácii, zakonzervovaniu existujúceho stavu, k odstráneniu schopných spolupracovníkov, aby vedúceho pracovníka neohrozovali. Dochádza k vytváraniu vyvolenej vrstvy, ktorá je vyvolená hlavne preto, že neodporuje  a súhlasí s každým rozhodnutím dlhoročného vedúceho.

Preto navrhujem: Zaviesť do našej spoločnosti pravidlo, že vysoko postavení politici, manažéri a úradníci môžu na svojich vedúcich miestach pracovať maximálne dve funkčné obdobia, alebo maximálne 10 rokov a potom musia zo svojich pozícii odísť a byť vystriedaní.

Konkrétne: V ústave – zakotviť paragraf, ktorý by prikazoval, že na pozícii prezidenta republiky, predsedu vlády a predsedu parlamentu môže konkrétna osoba pracovať maximálne dve funkčné obdobia, alebo maximálne 10 rokov. Rovnako – ministrom na konkrétnom ministerstve, ako aj štátnym tajomníkom, by mohla byť konkrétna osoba maximálne dve funkčné obdobia. Na ministerstvách by toto pravidlo platilo tiež pre riaditeľov sekcií a odborov, ako aj riaditeľov organizácií, patriacich pod konkrétne ministerstvá. Napríklad, v zdravotníctve, ktoré pracuje s verejnými zdrojmi, by toto pravidlo malo platiť aj pre vedúcich pracovníkov v štátnej poisťovni, malo by sa týkať aj riaditeľov štátnych a verejnoprávnych nemocníc, ako aj primárov jednotlivých oddelení v týchto nemocniciach. V školstve, by sa pravidlo – maximálne dve funkčné obdobia, malo týkať aj rektorov univerzít a vysokých škôl, tiež dekanov fakúlt, ako aj vedúcich katedier, či ústavov. Riaditelia stredných škôl by tiež mohli na svojej pozícii ostať maximálne dve funkčné obdobia, alebo maximálne 10 rokov. Ak by aj potom chceli byť riaditeľmi, museli by sa o takúto pozíciu uchádzať na inej škole. Na tej škole, na ktorej pôvodne riaditeľovali, by po skončení funkčného obdobia mohli pracovať už len ako radoví učitelia. Tento systém – by mal byť povinný vo všetkých oblastiach, v úradoch a v inštitúciách, ktoré pracujú s verejnými zdrojmi. V samosprávach je to problematickejšie. V malých obciach by to mohol byť problém. Tam by som navrhoval malý kompromis, že toto pravidlo by platilo pre starostov a primátorov obcí a miest s počtom vyšším ako 5 000 obyvateľov. A čo súkromný sektor? Toho by sa toto pravidlo netýkalo. Súkromník si svoju personálnu politiku robí sám a za svoje peniaze. Ak ju bude robiť zle, doplatí na to len on a jeho veritelia. Paradoxne – práve v súkromnom sektore, vo veľkých a úspešných firmách toto pravidlo striktne dodržujú. Asi veľmi dobre vedia – prečo.

Význam pravidla – „maximálne dve funkčné obdobia“:

1/ Ochrana demokracie v štáte: Demokratický systém má jednu veľkú slabinu. A tou je to, že umožňuje, aby sa do vedenia štátu dostali aj osoby, ktoré tam, z hľadiska morálnych, ľudských a odborných kvalít, nemajú čo robiť. Rôzni autoritári, populisti, klamári, zlodeji, psychopati, osoby postihnuté ťažkým narcizmom, politici chorobne posadnutí mocou,…A takíto ľudia sú často krát schopní urobiť akúkoľvek špinavosť, len aby sa udržali pri moci čo najdlhšie. Časovo obmedzené pôsobenie vo funkcii, zvyšuje nádej a istotu, že ak sa aj nejaký idiot, demokratickou voľbou, dostane na vrchol moci, či sa mu bude chcieť, alebo sa mu nebude chcieť, po určitom čase (max. 10 rokov) bude musieť z tejto funkcie odísť. Toto pravidlo, zakotvené v ústave, by prinieslo do spoločnosti aj zmiernenie napätia medzi voličmi koalície a opozície, ako aj bránilo – pestovať kult osobnosti nejakého politika.

2/ Zníženie miery korupcie a zlodejstiev, ako aj ich ľahšie odhaľovanie: Zlodejina a korupcia je ťažký problém našej spoločnosti. Najlepšie sa jej darí tam, kde sa ľudia poznajú dlhé roky, majú medzi sebou povytvárané vzťahy a postupne skúšajú a odvažujú sa vplávať do kalných vôd korupcie a zlodejín. Máloktorí zamestnanec štátnej, či verejnej správy je tak drzý a nebezpečný, že začne kradnúť od prvého dňa vo svojej funkcii. Prichádza to postupne. A čím dlhšie je vo svojej funkcii, čím viac pozná ľudí okolo seba, čím viac má skúsenosti s fungovaním úradu, alebo organizácie, v ktorej pôsobí, tým viac je odvážnejší a viac a viac sa púšťa do kalných vôd. Časovo obmedzené pôsobenie v riadiacej funkcii spôsobí, že starí vedúci pracovníci budú vedieť, že či chcú, alebo nechcú, po určitom čase musia z funkcie odísť a ten, kto po nich nastúpi, bude vedieť ich činnosť spätne skontrolovať, alebo, že ich bývalí podriadení sa prestanú báť a začnú „spievať“ o tom, čo sa za éry starého vedúceho dialo.   

3/ Viac života, energie a nových nápadov do fungovania štátnej a verejnej správy: Manažér, ktorý už dlhé roky pôsobí na svojej pozícii, aj keď usilovne pracuje, už má vytvorené mnohé stereotypy. Má už zaškatuľkovaných svojich podriadených – tento je dobrý, tento je zlý, tento je schopný, tamtoho nemám rád,…Rovnako má vybudovanú pavučinu vzťahov, či už dobrých, alebo zlých. Čím je dlhšie na funkcii, tým viac je presvedčený o tom, že už všetko, čo potrebuje vie a že to robí najlepšie, ako je to len možné. Preto ťažšie a ťažšie príma kritiku a nové návrhy na riešenie problémov. Nový človek na funkcii, väčšinou znamená – nový vietor. Nové nápady, nová energia, prehodnotenie práce podriadených, väčšia ochota načúvať aj iným názorom. A práve to posúva organizácie dopredu. Počiatočný elán a energia, ukázať sa, že na to mám a že to zvládnem, ochota diskutovať a načúvať, ako aj uznať a prijať aj iné názory, ktoré sú lepšie, ako tie moje. Prirodzene, po určitom čase prichádza únava, vyčerpanosť, stereotyp a čoraz menšia a menšia ochota počúvať aj iným názorom a nápadom, ako sú tie moje.

Záver: Zavedenie pravidla: – Max. dve funkčné obdobia, alebo max. 10 rokov na funkci, by bolo prospešné pre každú vládnu koalíciu, či opozíciu. Zmeny by sa neprejavili hneď. Boli by to pozvoľné, postupné a dlhodobé zmeny k lepšiemu a efektívnejšiemu fungovaniu štátnych a verejnoprávnych organizácií. Ako postupné topenie ľadu na zamrznutej rieke.  A čo je tiež dôležité, nestálo by nás to ani jedno Euro.

Ďakujem za pozornosť.

PS: Tento systém – maximálne dve funkčné obdobia, alebo maximálne 10 rokov na funkcii, by bolo dobré aj aplikovať v politických stranách, ktoré poberajú finančné príspevky od štátu. Pre tie by malo platiť, že predseda strany (najvyšší predstaviteľ s najväčšími kompetenciami) by mohol stáť v čele strany, či hnutia maximálne 10 rokov. Bolo by jedno, či je to vládna, alebo opozičná, alebo mimoparlamentná strana, ktorá síce sa do parlamentu sa nedostala, ale poberá príspevky od štátu. V prípade, ak by členská základňa rozhodla, že tento predseda strany je pre nich nenahraditeľný a ponechala by ho naďalej vo funkcii, štát by prestal takejto politickej strane vyplácať príspevky. Viedlo by to k častejším personálnym obmenám aj v politických stranách, viac k zameraniu na hodnoty a program strany a menej, k pestovaniu kultu osobnosti nejakého predsedu strany.